Tatry v „zlatom“ týždni?

Na rok 2017 sme si naplánovali dve dovolenky – letnú (v apríli, ale na Kube) a zimnú, na ktorú som sa tešila najviac ja, lebo mala byť na slovenskej – teda domácej pôde. Plánovala som skutočne poctivo viac ako mesiac dopredu. Vedela som ale, že tentokrát to bude o čosi ťažšie, lebo dovolenka v Tatrách v „zlatom“ týždni (ako ho domáci volajú) medzi vianočnými sviatkami a Silvestrom bude tvrdým orieškom. Ceny sú v tomto období naozaj ďaleko nad slovenskými a minimálna dĺžka pobytu v hocijakom penzióne je od 4 nocí a viac. Ja ako nerozhodný človek vyberám „skartovacou metódou“, ktorá aj tentokrát zabrala.

Vynechali sme všetky pravé tatranské lokality a vybrali sme si malý boutique hotel v Kežmarku. Lyžovať nelyžujeme a zhodli sme sa, že mesto (aj keď malé)bude pre nás naozaj lepšie.

V prvý večer nás hlad vyhnal do uličiek a na námestie tohto historického mestečka. Musím povedať, že na také malé mesto má naozaj veľa zaujímavých pamiatok – Kežmarský hrad, drevený kostolík, krásnu baziliku, Starý trh s historickými domčekmi, budovu Reduty či Nový evanjelický kostol. Námestie krásne vysvietené a vianočne vyzdobené, ale nájsť reštauráciu chcelo naozaj dlllllhú prechádzku.

Kežmarský hrad

Na druhé ráno sme si privstali a na raňajkách sme boli prví. Ani čašník neveril vlastným očiam, keď uvidel dovolenkárov v jedálni o 7:15! Ale Tatry sú Tatry a boj o parkovacie miesto v Starom Smokovci v zlatom týždni je naozaj nekompromisný. Pri okienku pokladnice lanovky na Hrebienok sa ťahá dlhý a pomalý rad, ale ako posledným sa nám podarí nastúpiť na lanovku. Po menej ako 10 minútach cesty sa pred nami zjaví pohľad ako z pravej zimnej rozprávky. Horská krajina zahalená veľkou snehovou perinou!

Vľavo sa pod bielym „stanom“ ukrýva Tatranský ľadový dóm, ktorého stavbu tento rok inšpirovala známa barcelonská bazilika Sagrada Familia. Nádherné dielo vytvorené z takmer 200 ton ľadu je akousi zmesou architektonických prvkov (ako sú rozety a pigmenty) príznačných pre skutočné stavby a krásnych motívov tatranskej prírody. Myslím si, že túto sezónu zaznamená aj rekordný počet návštevníkov.

Tatranský dóm - hlavný oltár

Tatranský dóm - detail rozety

 

Tatranský dóm - detail tatranskej prírody

Aký nápoj nemôžu Taliani vynechať pri pobyte v horách? (Nie, čaj s rumom ani Tatranský čaj to nie sú:-) No predsa horúcu čokoládu! Najbližším miestom, kde ju nájsť bola Bilíkova chata. Pôvabný drevený exteriér aj interiér aj čokoláda celkom fajn. Prekvapil ma skutočne milý personál aj napriek preplnenej reštaurácii s barom.

Bilíkova chata

Bilíkova chata vnútri

Do plánu sa nám ešte zmestí „mini túra“. Na turistických značkách bola jednou z najkratších túra k Obrovskému vodopádu s dĺžkou asi 45 minút. Po takmer hodine počujem otázku „Kedy tam už budeme, veď tam bolo napísané 45 minút!“ Nechcela som ironicky odpovedať 45 minút horskou chôdzou:-), tak som si radšej zahryzla do jazyka. Našťastie pohľad na vodopád stál naozaj za to!

Obrovský vodopád

Na neskorý obed naplánovaný „niekde v Tatrách“ nás už čaká miestny kamarát, ktorému sa nedarí nájsť miesto na žiadnom parkovisku. Nakoniec sme boj vzdali a vybrali sme sa do Popradu-Matejoviec. V miestnej reštaurácii sme si objednali pečeného pstruha. Asi lepšia a aj chutnejšia voľba ako turistický obed v Tatrách.

Pečený pstruh s fazuľkovými strukmi a zemiakmi pečenými v alobale

Na druhý deň sme sa po potulkách po okolí vybrali na večeru do neďalekého Popradu. Na odporúčanie a zo zvedavosti sme nakukli do reštaurácie Fabrika. Prekvapila industriálnym interiérom (zatiaľ jedinečným svojho druhu počas návštev slovenských reštaurácií). V menu sa spája tradičná slovenská kuchyňa s „modernými“ surovinami (ako to volajú v zahraničí „traditional with modern twist“). Jedlá sú nádherne prezentované a naozaj výborné. Priznajte sa, kedy ste naposledy jedli hovädzí špik či paštrnák? V podstate staré slovenské suroviny. K steaku boli ako príloha pečené batáty a vôbec nám nevadilo, že boli sladké.

Interiér reštaurácie Fabrika

Hovädzí špik

Kuracie mäsko s paštrnákom

 

A steak s batátami

Odkaz šéfkuchárovi:-)

Tatry – to boli aj veľké plány, ale príroda je nevyspytateľná. Od Chodníka korunami stromov v Bachledovej doline nás odradil silný vietor a poľadovica, od Štrbského plesa nepoučiteľní vodiči. Po viac ako hodine v zápche spôsobenej zrážkou auta a električky a obchádzke uzatvorenej z podobného dôvodu sme nakoniec návštevu Štrbského Plesa vzdali. Prvýkrát pred 5 rokmi sme ho nevideli kvôli hustej hmle, tentokrát v nádhernom slnečnom počasí kvôli šoférom.

Do tretice pôjdeme v lete. Nech si „zlatí“ týždeň užijú aj iní:-).