pondelok 23. marca 2020

Deň 4: Urnes a Geirangerfjord (230 km) – nórske krásy na zozname Unesco


Deň začína priam rozprávkovo. Zobudíme sa skoro ráno, vyskočíme z postele a otvára sa pred nami nádherný výhľad! Naša izba je priamo nad fjordom a má balkón, takže okolitej krajine sa jednoducho nedá odolať!

Po raňajkách pozdravím pani zo Slovenska, ktorá tu pracuje a vyrážame smer Solvorn. Z malého prístavu sa loďou po fjorde Lustrafjorden presúvame na druhý breh. Plavba trvá krátko, možno 15 minút, ale máme šťastie. Nádherne svieti slnko a konečne viem na fotkách zachytiť krásu fjordov vo všetkých odtieňoch modrej, tyrkysovej a zelenej, aké si viete predstaviť!

Ranná meditácia:-)





Na túto plavbu budeme spomínať určite:-)
Lysenfjord so všetkými možnými odtieňmi farby vody

Na druhom brehu nás čaká taký menší výstup do kopca. Cestu lemujú malinové sady. Maliny, všade samé maliny! Pre mňa raj na zemi. Popri ceste miestni nechali na malých drevených stolíkoch mištičky s ovocím len tak, pre nás turistov. Cena je 30 nórskych korún (približne 3 EUR) a každý si môže ovocie takto bez predavača kúpiť. (Inak ja som si z Nórska ako gastro suvenír priniesla okrem lososa aj riadnu zásobu malinových lekvárov, lebo boli fakt vynikajúce!)
Malinový sad – toto by pre mňa mohla byť rajská záhrada
Výhľad na Lysenfjord po pár minútach výstupu














Takmer na vrchole kopca stojí drevený kostol Urnes stavkirke, ktorý bol postavený v prvej polovici 12. storočia a patrí medzi najstaršie stavby v Nórsku. Je zapísaný aj na zozname Unesco. Jeho podstatou je stĺpová konštrukcia a interiér zdobia rezby a ornamenty vikingského štýlu. Jednoducho taká pravá Škandinávia!
Stĺpový kostol Urnes... Už len pár krokov
Stĺpový kostol v Urnes



 
Takto to vyzerá vnútri



















Po návrate do prístavu Solvorn nasadáme znovu do auta a začína dlhšia cesta podľa plánu.

Prístavná dedinka Solvorn

Prechádzame cez nádhernú nórsku krajinu, ktorá je naozaj ako z rozprávky! Po obednej káve vidím, že cesta sa zužuje, kľukatie a stúpa riadne do kopca, takže prenechávam šoférovanie Francescovi. Zrazu je taká úzka, že sa na ňu zmestí iba jedno auto a oproti ide autobus! Začína stúpanie do Národného parku Jotunheimen s najvyšším vrchom v nadmorskej výške takmer 2 500 metrov. Ešte šťastie, že na okrajoch ciest existujú malé ostrovčeky, kde sa môžete jednoducho „uhnúť“. Ja som konečne spolujazdcom a neviem, kde sa skôr pozrieť. Zľava aj sprava úžasná príroda, jazierka, vodopády, skaly, hory, ľadovce, malé učupené červené domčeky! Skúšam fotiť aj nahrávať videá za jazdy, lebo ten obrázok pred očami si chcem určite zachovať.
Národný park Jotunheimen
Národný park Jotunheimen

Národný park Jotunheimen


Výhľad ako vyšitý zo sprievodcu Nórskom


Výhľad na cestu dole
Vysokohorská škandinávska lúka:-)





















Na vrchu sedia na ceste aj okolo nej ovce a majú jednoducho prednosť, takže musíme počkať, kým prejdú. Vystúpime z auta a aj keď je približne 15 stupňov, zdá sa nám, že je naozaj teplo.
Cestou z kopca nás sprevádzajú asi všetky typy počasia: slnko, dážď, dúha aj sneženie! A dokonca aj mladý sob prebiehajúci cez cestuJ
Cestou-necestou cez národný park


Na poobedňajšej káve sa zastavíme v mestečku Lom, v ktorom sa nachádza ďalší drevený stĺpový kostolík. 

A potom už smerujeme do konečnej destinácie Geiranger. V pláne bola ešte návšteva náhornej vyhliadkovej plošiny Dalsnibba s krásnym výhľadom na asi najznámejší fjord v Nórsku Geiranger, ale počasie nám neprialo. Kvôli úplnej hmle sme to vzdali a musel nám stačiť výhľad z nášho hotela. A plavba, samozrejme. Ale o tom nabudúce...

Výhľad na Geirangerfjord "len" z malej plošiny pri ceste večer okolo 20:00

nedeľa 1. marca 2020

Umbria – kraj svätcov, skalnatých domčekov a hľuzovky


Jednou z mojich najobľúbenejších oblastí na pár dňové potulky je stredné Taliansko, ktoré má vďaka dokonalej kombinácii zaujímavých miest, krásnej prírody a výborného jedla osobitné čaro. A v regióne Umbria, ktorý je pre našinca menej známy ako také Toskánsko, platí tento vzorec úplne do bodky.

Po niekoľkých rokoch sa mi v spomienkach vynorí mestečko Assisi, na ktoré sa nedá zabudnúť. Predstavuje pre mňa akúsi oázu blaha a pokoja, ktorú len tak hocikde nenájdete. Väčšina ľudí si ho ihneď spojí so sv. Františkom – synom bohatého obchodníka s látkami, ktorý sa rozhodol všetko zanechať a venovať svoj život modlitbe a viere. Ľudia vtedajšej (a možno aj dnešnej) doby ho považovali za čudáka. Známa je jeho rebélia kedy sa pred všetkými obyvateľmi vyzliekol z honosného rúcha, utiahol sa na okraj mesta a žil ako pustovník v úplnej chudobe. Spolu s nasledovateľmi chodili bosí a oblečení do jednoduchých šiat. V Assisi dodnes žije jeho duch a celému mestu jednoducho panuje pokojná atmosféra.

Výhľad na Assisi
Pevnosť nad mestom Rocca Maggiore
Takto nejako asi sv. František vyzeral

Aj my sa vydávame po jeho stopách. Povinnou zastávkou je Bazilika Svätého Františka, ktorú tvoria 2 chrámy – Horný a Dolný s nádhernými freskami od Giotta a Cimabueho, ktoré patria k najvzácnejším na svete (a nesmú sa fotiť).




Komplex baziliky


Pri potulkách kľukatými uličkami centra mesta môžete nakuknúť do rodného domu sv. Františka so stajňou, v ktorej sa podľa legendy narodil.


Pri vchode do rodného domu vás privíta sám sv. František



Ďalšou svätou, ktorá sa spája s Assisi je Klára. Rovnako ako sv. František pochádzala zo zámožnej rodiny, ale všetko zanechala a zvolila si život v chudobe. V Bazilike sv. Kláry sú vystavené jej relikvie aj predmety patriace sv. Františkovi aj tzv. františkánsky drevený kríž.

Výhľad na chrám sv. Kláry

Originálny odev sv. Františka




Hlavným a najstarším chrámom v Assisi je však Dóm sv. Rufína, v ktorom boli obidvaja svätci pokrstení. Interiér je celkom jednoduchý, ale pod chrámom sa okrem krypty skrýva skutočný poklad – múzeum so vzácnymi freskami a pozostatky starej rímskej cisterny.

Dóm sv. Rufína zvonku  a  cyklus s motívom sv. Rufína od Niccolo Alluno (1462)




Na hlavnom námestí – Piazza del Comune vám na prvý pohľad učarí antický Minervin chrám z 1. storočia nášho letopočtu so 6 stĺpmi, ktorý patrí k najzachovanejším stavbám svojej doby. Na vedľajšej budove radnice sa dodnes nachádza šablóna z červenej skaly z vrchu Subasio, ktorý sa vypína nad mestom s tvarmi a rozmermi škridiel a tehál, ktoré sa v meste vyrábali a nesmeli mať podľa nariadenia iné rozmery ani tvary.


Minervin chrám s radničnou vežou
Snažila som sa dostať aj do Mestskej obrazárne s dielami od Giotta a Perugina, ale márne (toto je smola, keď idete na výlet mimo hlavnej turistickej sezóny).

Šablóny strešnej krytiny, dlaždíc a obkladov s povolenými roznmermi



Počas návštevy Assisi musíte vyskúšať miestnu kuchyňu! Medzi najvyhľadávanejšie špeciality patrí focaccia Torta al testo, ktorú vám rozkroja na polovicu a naplnia podľa vašich želaní (šunkou, salámou, rôznymi druhmi syra, pečeným prasiatkom či klobáskou) a koláč La Rocciata, ktorý sa podobá na štrúdľu, ale je tvrdší a plnený jablkami, mandľami a iným sušeným ovocím, ktoré chrumká pod zubami.

Typicko-netypický aperitív: Aperol orange a Torta al testo

Tradičný assiský koláč – La rocciata



Umbria je známa ako kraj (hlavne čiernych) hľuzoviek, ktoré sú gurmánskou špecialitou a jednou z najdrahších potravín na svete. Mne nedalo vyskúšať cestoviny s omáčkou z hľuzovky, aj keď žalúdok sa príliš nadšene nezatváril:-)

Tagliatelle s dubákmi alebo strangozzi s hľuzovkami?











Po dobrom obede to chce ešte príjemnú prechádzku...

Neďaleko Assisi sa nachádza niekoľko mestečiek s domčekmi z kameňa, ktoré sa určite oplatí navštíviť. My sme si vybrali Spello, lebo v Perudži a Gubbiu sme už boli. Dodnes ho ohraničujú zachované rímske múry so 4 bránami. Bazilika Santa Maria Maggiore (ktorú momentálne renovujú) ukrýva poklad v podobe kaplnky Baglioni s majolikovou podlahou a freskami od Pinturicchia, ktoré znázorňujú aj samotného autora. Spello je asi najkrajšie v máji a júni, kedy miestni ale aj turisti pripravujú dlhánske „koberce“ z lupeňov kvetov. Aj vo februári tu však ale nájdete krásne zakvitnuté zákutia.


Výhľad na mestečko Spello



Aj vo februári zdobia uličky kvety
Spello – mesto kvetov



A cestou domov ešte jedna zastávka, tento krát v prírode, pri trojstupňovou vodopáde Cascata delle Marmore. S výškou 165 metrov je najvyšším vodopádom, ktoré stvoril človek. Prietok závisí od počasia a od zamestnancov, ktorí ho ovládajú a vodu v určitých intervaloch vypúšťajú. V zime je to len počas víkendov od 12:00 do 14:00, takže sa treba poponáhľať a zo 4 trás si vybrať tie kratšie, aby ste o divadlo počas 3-hodinového výstupu najdlhšou neprišli.
  
Vodopád Marmore

Zhrnutie? Približne 25 km prejdených pešo za 2 dni. Celkom aktívny víkend aj vo februáriJ. Pri mnou organizovaných cestách je heslom optimalizovať čas, čo v preklade znamená stihnúť toho čo najviac. Veď oddychovať budeme doma po návrate.