Kuba I. – Varadero (turistická klasika)

Kuba bola mojim veľkým cestovateľským snom. Vždy som na ňu myslela, keď som hovorievala, že sa „Potrebujem nechať vystreliť na Mesiac“. Bola pre mňa predstavou toho pomyselného „Mesiaca“, na ktorom je človek odrezaný od sveta, nič nevie, nič ho netrápi a užíva si sladké ničnerobenie. Internet existuje len na obmedzených miestach a funguje-nefunguje, ľudia žijú vlastným tempom a na všetky otázky vám odpovedajú „tranquillo“ (niečo ako naše „len klídek“). Večer vidíte susedov na hojdacích kreslách sedieť pred domami alebo všetkých a všade tancovať - lebo ako nám domáci vysvetlili „Na Kube sa nechodí, ale tancuje“.

Keď som sa robila prieskum medzi známymi, ktorí boli na Kube na dovolenke a pýtala som sa, kde presne boli, asi 90 % z nich odpovedalo „Varadero“. Niet sa čomu diviť. Toto letovisko situované na polostrove Hicacos ročne navštívi približne 1 milión turistov a vyznačuje sa plážami s bielym pieskom s celkovou dĺžkou viac ako 20 km.  Ja som chcela pri výbere lokality urobiť výnimku a ísť do neznáma, ale nedalo sa. Nebolo na výber...

Pri príchode do tejto bývalej rybárskej osady s približne 5 000 obyvateľmi a 54 hotelmi nás privítal dážď, ale odradiť sme sa teda nedali a hneď ako sa vyčasilo sme zamierili smer pláž.

Pláž vo Varadere

Prekvapilo ma dosť „chladné“ more (teplota asi ako Jadran) a obrovské vlny, ktoré ma celú zaliali. Domáci nám povedali, že je to kvôli vetru, pretože apríl je veterným mesiacom. Priznám sa, že za celú dovolenku som pokojné more nezažila a teda ani plávanie nehrozilo. Atlantik je Atlantik...

V rezorte sme sa venovali „tradičným“ dovolenkovým aktivitám, ako sú plážové športy, hodiny španielčiny a polihovanie na pláži. Ja som skúšala aj salsu, ako úspešne neviem:-)

Pokus o salsu

V stredu na obed nás čakalo prekvapenie. Okrem konečne vykúkajúceho slniečka nám personál rezortu zorganizoval kubánsky obed. Moje gurmánske srdce sa zaradovalo. Vyberať bol môj manžel, lebo ja neznášam státie v radoch a vybral jahňacie rebro a na plátky krájané mäso z prasiatka. Obidve pochúťky boli veľmi jednoduché, ale chutné. Po 10-dňovej skúsenosti potvrdzujem, že celá kubánska kuchyňa je taká - veľmi jednoduchá, ale veľmi dobrá.

K dobrému tráveniu hrala miestna skupina

Veterán nemohol chýbať

Jahňacie a bravčové mäso

Pri príprave jedál využívajú veľa strukovín a zeleniny a miestni nejedia chlieb (okrem raňajok), pretože na Kube nemajú pšenicu. Počas pobytu na Kube som vyskúšala ryžu s čiernou fazuľou (Congri), zeleninové jedlo Quimbombó, ale najviac mi chutila Ropa Vieja, kubánske národné jedlo, ktoré je v podstate zmesou jemného trhaného hovädzieho mäsa, paradajkovej omáčky a zeleniny.

Ropa Vieja (zo španielskeho „staré šaty“)

Skúšala som aj ryby, ale priznám sa, že som zostala trošku sklamaná. Nič výnimočné, aj napriek lokalite pri mori, podobali sa na tie naše slovenské zo supermarketu:-)

Nesmiem ale zabudnúť na polievky, ktoré boli výborné. Mojimi top bola zeleninová a krevetová. Polievku z platanu sa mi, žiaľ, nepodarilo vyskúšať. Musím poprosiť o gurmánsky zážitok môjho kamaráta – Kubánca žijúceho na Slovensku:-). Riadnou exotikou bol aj naslano pečený platan (výzorom sa tváril skoro ako banán, ale pre domácich je náhradou za zemiaky).

Rumovú kultúru a aj politiku (tému, ktorú sme na základe odporúčaní mali zďaleka obísť) sme riešili s mojim „dvorným“ a taliansky hovoriacim barmanom Yoelom, ktorý vedel, kde je Slovensko, že hlavným mestom je Bratislava a každý večer pozerával seriál „A je to!“. (Viac info o rume nájdete v príspevku z Havany.)

 

Yoel v akcii

Okrem polihovania na pláži a posedávania v bare sme sa boli pozrieť aj v centre letoviska, ktoré je naozaj plné hotelov, reštaurácií a obchodíkov so suvenírmi. 

Park vo Varadere

Cestou sa mi minuli papierové vreckovky a nájsť ich v miestnom „nákupnom centre“ bolo priam nemožné. Motalo sa po ňom obrovské množstvo turistov, ale v supermarkete ste našli iba vodu, rum (samozrejme), 2-3 druhy keksíkov, džem z miestneho ovocia guava a kávu. Iné nič. Fakt nič.

Najsilnejší zážitok z Varadera? 

V podstate sú dva. Nedeľná omša, ktorá namiesto o 10:00 začala o 10:30, ale farár hovoril po španielsky, takže sme konečne niekomu rozumeli (ostatní Kubánci hovorili nárečím, na ktoré sme sa ani s talianskym základom nechytali) a pri podávaní rúk bol zrazu mier medzi všetkými národnosťami sveta (miestni tvorili drvivú menšinu). 

A druhý krásny zážitok bolo milé prekvapenie pri odchode. V izbe sme si našli suvenír od dievčaťa, ktoré nám upratovalo izbu. Krásne ručne robené „maracas“ (kubánsky hudobný nástroj), ktoré na miestnom trhu nenájdete a ktoré podľa prieskumov ostatní hostia nedostali.

Maracas

Naozaj platí, že ľudia, ktorí málo majú, veľa dávajú. Aj vo forme úsmevu a rozdávania radosti. O Kubáncoch to platí dvojnásobne.

Cesta na „môj Mesiac“ bola úžasná a vyšla takmer podľa predstáv (až na to počasie). Pred odchodom na Kubu som mala aspoň 100 problémov, po návrate nemám ani jeden:-)